lisbeth

Občas sa pýtam, kde sme a kde budeme onedlho?

                Mierne zamračené nebo a jemne pofukujúci vetrík dávali tušiť, že moja dnešná jazda bicyklom prebehne optimálne. Pripevnila som si na bicykel puzdro s mp3 prehrávačom, na nosiči vzadu skontrolovala tašku s materiálmi ( cestou bolo treba niečo vybaviť ) a oprela sa do pedálov. Po pár minútach jazdy som odignorovala fakt, že som si nevzala slnečné okuliare a musím prižmurovať oči. Podobne ako fakt, že som si nezapla vlasy do štipca a teraz mi ich samopašný vietor víri okolo hlavy . ))) V duchu som sa poďakovala za slnko a vietor, rýchlym pohybom som upravila sluchátka v ušiach, započúvala sa do melódie vychádzajúcej z nich a silnejšie sa oprela do pedálov, keďže ma čakal úsek mierne stúpajúcej cesty. Nevnímala som autá, ktoré ma míňali, sústredila som pohľad na cestu pred sebou a rastlinstvo okolo nej. Zelená ma vždy upokojuje, pomyslela som si, tak prečo si jej nedoprajem častejšie? Hmm?

                Zrazu ma premohol tiesnivý pocit. V diaľke pred sebou som na stotinu sekundy zazrela čosi ... nie, to nie je možné ... vozík a na ňom ONA. Tisíckrát prešla na ňom po tejto ceste do vzdialeného kostola. Tisíckrát pri nej zastavili autá jej známych a na chvíľu sa s ňou dali do reči. Tisíckrát na ňu trúbili autá a ona odkývala mávajúcim rukám ľudí v nich. Lenže...už to nie je pravda...to iba moje spomienky sa derú na povrch. Veľakrát som ju ja sama míňala na bicykli, tak ako teraz, ibaže dnes nemôžem zakývať, zakričať na ňu pár slov. Už to nie je možné. Už sa na nás díva zďaleka, určite sa usmieva tým krásnym úsmevom, ktorý zdobil jej prívetivú tvár. Díva sa zhora, z neba.

                Zrazu som zatúžila po pokoji, ktorý som prežívala vždy, keď sme spolu klebetili. Ten pocit vo mne zostal po celú cestu...

(pokrač.)