lisbeth

(pokrač.)        

               Prichádzala som k cieľu mojej námahy. Naschvál som šla rôznymi okľukami, aby mi cesta trvala dlhšie. Kľučkovala som chodníčkami istej rekreačnej oblasti, vychutnávala si pohľad na krásne upravené domčeky a záhrady pred nimi. Do očí mi udrel záblesk svetla odrážajúci sa od hladiny jazera. Vybavím, čo mám a preveziem sa popri vode, blyslo mi mysľou. Tak sa aj stalo. Odkedy som tu bola naposledy, pár vecí sa tu zmenilo. K lepšiemu. Míňala som rybárov trpezlivo čakajúcich na dnešnú dávku svojho rybárskeho šťastíčka, dvojicu milencov prechádzajúcich sa ruka v ruke, ďalší pár sediaci v tráve zahĺbený do seba a svojich pocitov. Ticho, pokoj. Znovu ma premkol ten pocit.

            Na spiatočnej ceste som premýšľala o tom, čo ma ešte doma čaká, čo treba zariadiť počas nasledujúcich dní. Hudba v ušiach napĺňala moje vnútro. Pomaly som sa približovala k miestu, ktoré vyvolalo pred chvíľou vo mne toľko spomienok. Uprela som pohľad smerom vpravo. Vtom to prišlo akosi samo. Cítila som, že moje ruky mierne stočili riadenie a nasmerovali ho ku cintorínu. Premklo ma vzrušenie. Už niekoľko mesiacov som tu nebola. Naposledy so synom, keď sme prišli na výročie úmrtia položiť na hrob červený klinček.

            Moje kroky smerovali k miestu, kde sa týčil nový pomník. Jednoduchý a krásny zároveň. Taký, aká bola ona. Zmizli kytice a vence z umelých kvetov, hrob prikryla hladká mramorová platňa. Nikde nikoho, len ja a hrob. Iné som nevnímala. Pery šepkali tichú modlitbu a ani neviem ako, zrazu som sa pristihla, že sa s ŇOU rozprávam v duchu ako kedysi. Túžila som na moment začuť JEJ hlas, ktorý by ma uistil, že všetko je tak, ako má byť. Oči sa naplnili slzami a niekoľko z nich spadlo na líce. Vyplavili z duše ukrývajúcu bolesť a dovolili rozumu pochopiť, že fyzické už nemusí byť s nami, stačí, že to duchovné zostane navždy. Usmiala som sa cez slzy. Bolesť ustúpila. Spomenula som si na jej poslednú SMS: „Nie je dôležité, čo všetko v živote dosiahneš, ale to, kedy pochopíš, čo chce od Teba láska.“ Nikdy som ju nevymazala, ani jej číslo z mobilu.               

            V duši sa mi rozlial pokoj, naozajstný pokoj. Poďakovala som zaň a moje ústa šepli:

                                               „ Marti, chýbaš mi ! “